EDICIN 1 g Prášok na infúzny roztok

Roztok vankomycínu používaný intravenózne je indikovaný pri liečbe závažných, potenciálne život ohrozujúcich infekcií vyvolaných grampozitívnymi mikroorganizmami, ktoré nemožno liečiť alebo ktoré neodpovedajú na liečbu inými účinnými, menej toxickými antimikrobiálnymi liekmi ako sú penicilíny a cefalosporíny.

Vankomycín je indikovaný dospelým a deťom už od narodenia.

Aby sa minimalizovala možnosť vzniku rezistencie, má sa vankomycín rezervovať pre prípady

špecifických indikácií.

Vankomycín je indikovaný u všetkých vekových skupína na liečbu nasledujúcich infekcií (pozri časť

, 4.4 a 5.1):

• komplikované infekcie kože a mäkkých tkanív (cSSTI – complicated skin and soft-tissue infections),

• infekcie kostí a kĺbov,

• komunitne získané pneumónie (CAP- community acquired pneumonia),

  nozokomiálne pneumónie (HAP- hospital acquired pneumonia), vrátane ventilátorovej pneumónie (VAP – ventilator-associated pneumonia),

• infekčná endokartitída.

  Endokarditída zapríčinená enterokokmi, Streptococcus viridans alebo S. bovis sa má liečiť pomocou

  kombinácie vankomycínu a aminoglykozidového antibiotika.

  Vankomycín je tiež indikovaný u všetkých vekových skupín na perioperatívnu profylaxiu bakteriálnej endokarditídy u pacientov s vysokým rizikom vzniku bakteriálnej endokarditídy, keď podstupujú rozsiahly chirurgický zákrok

  Do úvahy sa majú vziať štandardné postupy pre vhodné použitie antibakteriálnych liečiv.

Dávkovanie

Ak je to vhodné má byť vankomycín podávaný v kombinácii s inými antibakteriálnymi liečivami. Úvodná dávka má byť založená na celkovej telesnej hmotnosti. Nasledujúce úpravy dávky majú byť založené na sérových koncentráciách, aby sa dosiahli cieľové terapeutické koncentrácie. Pre nasledujúce dávky a interval podávania je nutné vziať do úvahy funkciu obličiek.

Odporúčajú sa nasledovné dávkovacie režimy:

Pacienti vo veku 12 rokov a starší

Odporúčaná dávka je 15 až 20 mg/kg telesnej hmotnosti každých 8 až 12 hodín (nesmú sa prekročiť 2 g na jednu dávku). U závažne chorých pacientov môže byť použitá nasycovacia dávka 25-30 mg /kg telesnej hmotnosti pre uľahčenie rýchleho dosiahnutia cieľovej minimálnej sérovej koncentrácie vankomycínu.

Dojčatá a deti vo veku od jedného mesiaca do 12 rokov:

Odporúčaná intravenózna dávka je 10 až 15 mg/kg telesnej hmotnosti každých 6 hodín (pozri časť

4.4).

Novorodenci narodení v termíne (od narodenia do postnatálneho veku 27 dní) a novorodenci narodení

predčasne (od narodenia do predpokladaného termínu pôrodu plus 27 dní)

Pre stanovenie dávkovacieho režimu pre novorodencov je nutné vyžiadať radu lekára skúseného

v liečbe novorodencov. Jeden možný spôsob dávkovania vankomycínu u novorodencov je uvedený v nasledujúcej tabuľke: (pozri časť 4.4)

PMA: postmenštruačný vek - [(doba, ktorá uplynula od prvého dňa poslednej menštruácie do pôrodu (gestačný vek) plus doba, ktorá uplynula po pôrode (popôrodný vek)].

Perioperačná profylaxia bakteriálnej endokarditídy vo všetkých vekových skupinách Odporúčaná dávka je úvodná dávka 15 mg/kg pred začatím anestézie. V závislosti od trvania chirurgického zákroku môže byť potrebná druhá dávka vankomycínu.

Trvanie liečby

V tabuľke nižšie je uvedené navrhované trvanie liečby. V každom prípade musí byť trvanie liečby

prispôsobené typu a závažnosti infekcie a individuálnej klinickej odpovedi.

• bez nekrotizácie

• nekrotizujúce

*Pokračujte až do doby, keď nie je nutné ďalšie chirurgické vyčistenie rany, pacient sa klinicky zlepšil

a je afebrilný najmenej po dobu 48 až 72 hodín.

**V prípade infekcií kĺbových náhrad sa má zvážiť dlhodobejšie podávanie perorálnej supresívnej

liečby vhodnými antibiotikami

***Trvanie a potreba kombinovanej liečby je založená na type chlopne a organizmu Osobitné skupiny pacientov

Starší ľudia:

V dôsledku zníženej funkcie obličiek zapríčinenej vekom sa môžu vyžadovať nižšie udržiavacie

dávky.

Porucha funkcie obličiek

U dospelých a pediatrických pacientov s poruchou funkcie obličiek je potrebné venovať pozornosť skôr úvodnej štartovacej dávke nasledovanej minimálnymi sérovými hladinami vankomycínu ako plánovanej dávkovacej schéme, najmä u pacientov so závažnou poruchou funkcie obličiek alebo

u tých, ktorí podstupujú liečbu nahradzujúcu funkciu obličiek (renal replacement therapy – RRT)

vzhľadom k mnohým premenným faktorom, ktoré u nich môžu ovplyvniť hladinu vankomycínu.

U pacientov s miernou až stredne závažnou poruchou funkcie obličiek sa úvodná dávka nesmie znižovať. U pacientov so závažnou poruchou funkcie obličiek je vhodnejšie radšej predĺžiť interval podávania ako podávať nižšie denné dávky.

Má sa venovať náležitá pozornosť súbežné podávaním liekom, ktoré môžu znížiť klírens vankomycínu a/alebo zosilniť jeho nežiaduce účinky (pozri časť 4.4). Vankomycín je slabo dialyzovateľný intermitentou hemodialýzou. Použitie membrán s vysokou priepustnosťou (high-flux) a kontinuálnej liečby nahradzujúcej funkcie obličiek (continuous renal replacement therapy – CRRT) však zvyšuje klírens vankomycínu a všeobecne vyžaduje náhradnú dávku (obvykle po hemodialýze v prípade intermitentnej hemodialýzy).

Dospelí

Úprava dávky u dospelých pacientov môže byť založená na odhadovanej rýchlosti glomerulárnej

filtrácie (eGFR) podľa nasledovného vzorca:

Muži: [telesná hmotnosť (kg) x 140 - vek (roky)]/ 72 x sérový kreatinín (mg/dl)

Ženy: 0,85 x hodnota vypočítaná podľa vyššie uvedeného vzorca.

Zvyčajná úvodná dávka pre dospelých pacientov je 15 až 20 mg/kg, ktorá má byť podávaná každých 24 hodín u pacientov s klírensom kreatinínu medzi 20 až 49 ml/min. U pacientov so závažnou poruchou funkcie obličiek (klírens kreatinínu nižší ako 20 ml/min) alebo u pacientov na liečbe nahradzujúcej funkciu obličiek, zodpovedajúce načasovanie a veľkosť nasledujúcich dávok vo veľkej miere závisí na spôsobe RRT a má byť založené na minimálnych sérových hladinách vankomycínu a na reziduálnej funkcii obličiek (pozri časť 4.4). V závislosti na klinickej situácii sa má zvážiť pozdržanie nasledujúcej dávky po dobu čakania na výsledky stanovenia hladín vakmomycínu.

U kriticky chorých pacientov s poruchou funkcie obličiek sa úvodná nasycovacia dávka (25 až 30 mg/kg) nemá znižovať.

Pediatrická populácia

Úprava dávky u pediatrických pacientov vo veku 1 rok a starších môže byť založená na odhadovanej

rýchlosti glomerulárnej filtrácie (eGFR) pomocou revidovaného Schwartzovho vzorca: eGFR (ml/min/1,73m² ) = (výška cm x 0,413)/ sérový kreatinín (mg/dl)

eGFR (ml/min/1,73m²)= (výška cm x 36,2/sérový kreatinín (mikromol/l)

Pre novorodencov a dojčatá vo veku do 1 roku je potrebné vyhľadať radu odborníka, pretože

revidovaný Schwartzov vzorec u nich nie je možné aplikovať.

Orientačné odporúčané dávkovania pre pediatrickú populáciu sú uvedené v tabuľke nižšie a sledujú tie isté princípy ako u dospelých pacientov.

*Zodpovedajúce načasovanie a veľkosť nasledujúcich dávok vo veľkej miere závisí na spôsobe RRT

a má byť založené na sérových hladinách vankomycínu získaných pred podaním dávky a na reziduálnej funkcii obličiek. V závislosti na klinickej situácii sa má zvážiť pozdržanie nasledujúcej dávky po dobu čakania na výsledky stanovenia hladín vankomycínu.

Porucha funkcie pečene

U pacientov s poruchou funkcie pečene nie je potrebná úprava dávky.

Tehotenstvo

U tehotných žien môžu byť potrebné signifikatne vyššie dávky pre dosiahnutie terapeutických sérových koncentrácií (pozri časť 4.6)

Obézni pacienti:

U obéznych pacientov musí byť úvodná dávka individuálne upravená podľa celkovej telesnej hmotnosti ako u neobéznych pacientov.

Monitorovanie sérových koncentrácií vankomycínu

Frekvenciu terapeutického monitorovania liečiva (therapeutic drug monitoring - TDM) je potrebné individualizovať na základe klinickej situácie a odpovede na liečbu, v rozmedzí od denných vzoriek, ktoré sa môžu vyžadovať u niektorých hemodynamicky nestabilných pacientov, až po vzorky najmenej jedenkrát týždenne u stabilných pacientov vykazujúcich terapeutickú odpoveď. U pacientov s normálnou funkciou obličiek sa má sérová hladina vankomycínu monitorovať druhý deň liečby tesne pred podaním ďalšej dávky.

U pacientov s intermitentnou hemodialýzou sa majú hladiny vankomycínu obvykle vyšetriť pred hemodialýzou.

Po perorálnom podaní sa má previesť monitorovanie sérových hladín vankomycínu u pacientov so zápalovými črevnými ochoreniami (pozri časť 4.4).

Minimálne terapeutické hladiny vankomycínu v krvi majú normálne byť 10-20 mg/l, v závislosti na mieste infekcie a citlivosti patogénu. Klinickými laboratóriami sú obvykle odporúčané minimálne hladiny 15-20 mg/l, aby sa lepšie pokryli patogény klasifikované ako citlivé s MIC ≥1 mg/l (pozri časť 4.4 a 5.1).

Metódy založené na modeloch môžu byť užitočné v predpovedi individuálneho dávkovacieho režimu

pre dosiahnutie zodpovedajúceho AUC. Prístup založený na modeli môže byť užitočný ako pre

výpočet personalizovanej úvodnej dávky, tak pre úpravu dávky založenej na výsledkoch TDM (pozri

časť 5.1).

Spôsob podávania Intravenózne podávanie

Intravenózny vankomycín je obvykle podávaný ako intermitentná infúzia a dávkovacie odporúčania uvedené v tejto časti pre intravenózne podávanie zodpovedajú tomuto typu podávania.

Vankomycín sa musí podávať len pomalou intravenóznou infúziou v trvaní najmenej jednej hodiny alebo s rýchlosťou najviac 10 mg/min (podľa toho, čo je dlhšie), ktorá je dostatočne nariedená (najmenej 100 ml na 500 mg alebo najmenej 200 ml na 1000 mg) (pozri časť 4.4).

Pacienti, ktorých príjem tekutín musí byť obmedzený, môžu rovnako dostať roztok 500 mg/50 ml alebo 1000 mg/100 ml, aj keď riziko nežiaducich účinkov spojených s infúziou môže byť pri týchto vyšších koncentráciach zvýšený.

Návod k rekonštitúcii tohto lieku pred jeho podaním je uvedený v časti 6.6.

Kontinuálna infúzia vankomycínu môže byť zvážená napr. u pacientov s nestabilným klírensom vankomycínu.

Precitlivenosť na liečivo alebo na ktorúkoľvek z pomocných látok uvedených v časti 6.1 (pozri časť

4.4).

Vankomycín sa nesmie podávať intramuskulárne kvôli riziku nekrózy v mieste podania.

Hypersenzitívne reakcie

Možné sú závažné a ojedinele fatálne hypersenzitívne reakcie (pozri časť 4.3 a 4.8). V prípade hypersenzitívnych reakcií sa musí liečba vankomycínom okamžite ukončiť a musia sa zahájiť primerané núdzové opatrenia.

U pacientov používajúcich vankomycín počas dlhého časového obdobia alebo súbežne s inými liekmi, ktoré môžu spôsobiť neutropéniu alebo agranulocytózu, má byť v pravidelných intervaloch monitorovaný počet leukocytov. Všetkým pacientom, ktorým je podávaný vankomycín, majú byť vykonané pravidelné hematologické vyšetrenia, analýza moču a testy pečeňových a renálnych funkcií.

Vankomycín sa má používať s opatrnosťou u pacientov s alergickými reakciami na teikoplanín, pretože sa môže objaviť skrížená hypersenzitivita, vrátane fatálneho anafylaktického šoku.

Spektrum antibakteriálnej aktivity

Vankomycín má spektrum antibakteriálnej aktivity obmedzený na grampozitívne organizmy. Nie je vhodný k použitiu ako samostatné liečivo na liečbu niektorých druhov infekcií pokiaľ nie je patogén už určený a nie je známe, že je citlivý alebo je vysoké podozrenie, že najpravdepodobnejší patogén či patogény nie sú vhodné na liečbu vankomycínom

Racionálne použitie vankomycínu má brať do úvahy bakteriálne spektrum aktivity, bezpečnostný profil a vhodnosť štandardnej antibakteriálnej liečby na liečbu jednotlivého pacienta.

Ototoxicita

Ototoxicita, ktorá môže byť prechodná alebo trvalá (pozri časť 4.8) bola hlásená u pacientov s predchádzajúcou hluchotou, ktorí dostávali nadmerné intravenózne dávky alebo ktorí boli súbežně liečení inými ototoxickými liečivami ako sú aminoglykozidy. Vankomycínu je potrebné sa vyhnúť tiež u pacientov s predchádzajúcou stratou sluchu. Hluchote môže predchádzať tinitus. Skúsenosti s inými antibiotikami naznačujú, že hluchota môže byť progredujúca napriek ukončeniu liečby. Pre zníženie

rizika ototoxicity majú byť pravidelne hodnotené krvné hladiny a odporúča sa pravidelné monitorovanie sluchových funkcií.

Na poškodenie sluchu sú obzvlášť náchylní starší ľudia. Monitorovanie vestibulárnych a sluchových funkcií u starších ľudí sa má vykonať počas liečby a po liečbe. Je potreba sa vyhnúť súbežnému alebo následnému podaniu iných ototoxických látok.

Reakcie súvisiace s infúziou

Rýchle bolusové podanie (t.j. počas niekoľkých minút) môže byť spojené so závažnou hypotenziou (vrátane šoku a zriedkavo zastavením srdca), histamínovými reakciami a makulopapulárnou alebo erytematóznou vyrážkou („syndróm červeného človeka – red man syndrome“ alebo „syndróm červeného krku – red neck syndrome“). Aby sa zabránilo reakciám v dôsledku rýchleho infúzneho podania, má sa vankomycín podávať pomalou infúziou v zriedenom roztoku (2,5 až 5,0 g/l) rýchlosťou nie viac ako 10 mg/min a počas minimálne 60 minút. Zastavenie infúzie zvyčajne vedie k rýchlemu odzneniu týchto reakcií.

Frekvencia reakcií súvisiacich s infúziou (hypotenzia, pocit tepla, erytém, žihľavka a svrbenie) sa zvyšuje pri súbežnom podaní anestetík (pozri časť 4.5). Môže sa to obmedziť podaním vankomycínu infúziou po dobu najmenej 60 minút pred uvedením do anestézie.

Závažné kožné nežiaduce reakcie (SCAR)

V súvislosti s liečbou vankomycínom boli hlásené závažné kožné nežiaduce reakcie (SCAR, severe cutaneous adverse reaction) vrátane Stevensovho-Johnsonovho syndrómu (SJS), toxickej epidermálnej nekrolýzy (TEN), liekovej reakcie s eozinofíliou a systémovými príznakmi (DRESS, drug reaction with eosinophilia and systemic symptoms) a akútnej generalizovanej exantemóvej pustulózy (AGEP, acute generalized exanthematous pustulosis), ktoré môžu byť život ohrozujúce alebo smrteľné (pozri časť 4.8). Väčšina z týchto reakcií sa vyskytla v priebehu niekoľkých dní a až do ôsmich týždňov od začatia liečby vankomycínom.

V čase predpisovania je potrebné pacientov upozorniť na prejavy a príznaky a starostlivo sledovať kožné reakcie. Ak sa objavia prejavy a príznaky naznačujúce tieto reakcie, vankomycín sa má okamžite vysadiť a je potrebné zvážiť alternatívnu liečbu. Ak sa u pacienta vyvinula SCAR počas používania vankomycínu, liečba vankomycínom sa nesmie už nikdy opätovne začať.

Nefrotoxicita

Vankomycín sa má podávať s opatrnosťou pacientom s insuficienciou obličiek, vrátane anúrie, keďže možnosť rozvoja toxických účinkov je omnoho vyššia pri dlhodobo vysokých koncentráciách v krvi. Riziko toxicity sa zvyšuje vysokými koncentráciami v krvi alebo predĺženou liečbou.

Pravidelné monitorovanie hladín vankomycínu v krvi je indikované pri liečbe vysokou dávkou a pri dlhodobom podávaní, najmä u pacientov s poruchou funkcie obličiek alebo poruchou sluchu rovnako ako pri súbežnom podávaní nefrotoxických alebo ototoxických liečiv, v uvedenom poradí (pozri časti 4.2 a 4.5).

Poruchy oka

Vankomycín nie je schválený na intrakamerálne alebo intravitreálne použitie, vrátane profylaxie endoftalmitídy.

Po intrakamerálnom alebo intravitreálnom použití vankomycínu, počas alebo po operácii katarakty, bola v jednotlivých prípadoch pozorovaná hemoragická okluzívna retinálna vaskulitída (HORV, hemorrhagic occlusive retinal vasculitis) vrátane trvalej straty zraku.

Pediatrická populácia

Súčasné odporúčania pre intravenózne dávkovanie pre pediatrickú populáciu, najmä pre deti vo veku menej ako 12 rokov, môžu viesť k nižším ako liečebným (subterapeutickým) hladinám vankomycínu u veľkého počtu detí. Avšak bezpečnosť zvýšeného dávkovania vankomycínu nebola patrične hodnotená a všeobecne nemôžu byť odporúčané dávky vyššie ako 60 mg/kg/deň.

Vankomycín musí byť podávaný s mimoriadnou opatrnosťou u nedonosených novorodencov a malých

dojčiat, vzhľadom na nezrelosť ich obličiek a možné zvýšenie sérových koncentrácií vankomycínu.

Preto musia byť u týchto detí pozorne monitorované koncentrácie vankomycínu v krvi. Súbežné

podávanie vankomycínu a anestetických liečiv bolo u detí spojené s erytémom a pocitom tepla podobným histamínovej reakcii. Podobne, súbežné použitie s nefrotoxickými liečivami ako aminoglykozidové antibiotiká, nesteroidné protizápalové lieky (Nonsteroidal anti-inflammatory drugs, NSAID) (napr. ibuprofén pre uzáver otvoreného ductus arteriosus) alebo amfotericín B, je spojené so zvýšeným rizikom nefrotoxicity (pozri časť 4.5) a preto je indikované častejšie monitorovanie sérových hladín vankomycínu a renálnej funkcie.

Použitie u starších

Prirodzený pokles glomerulárnej filtráce so stúpajúcim vekom môže viesť k zvýšeným sérovým

koncentráciám vankomycínu, ak dávka nie je upravená (pozri časť 4.2).

Interakcie s anestetickými liečivami

Anestetikami vyvolaný útlm myokardu môže byť vankomycínom zosilnený. Počas anestézie musí byť dávka dobre zriedená a podávaná pomaly za dôkladného monitorovania srdca. Zmeny polohy musia byť odložené pokiaľ infúzia nie je dokončená pre umožnenie posturálneho prispôsobenia (pozri časť 4.5).

Pseudomembranózna enterokolitída

V prípade závažnej pretrvávajúcej hnačky sa musí vziať do úvahy možnosť pseudomembranóznej enterokolitídy, ktorá by mohla byť život ohrozujúca (pozri časť 4.8). Nesmú sa podávať lieky proti hnačke.

Superinfekcia

Predĺžené podávanie vankomycínu môže mať za následok premnoženie necitlivých organizmov. Nevyhnutné je pozorné sledovanie pacienta. Ak sa počas liečby objaví superinfekcia, musia byť prijaté náležité opatrenia.

Reakcie súvisiace s miestom podania

U mnohých pacientov dostávajúcich vankomycín intravenózne sa môžu objaviť bolesť

a tromboflebitída, ktoré sú príležitostne závažné. Frekvencia a závažnosť tromboflebitídy môže byť minimalizovaná pomalým podaním lieku vo forme zriedeného roztoku (pozri časť 4.2) a pravidelnou zmenou miesta infúzie.

Účinnosť a bezpečnosť vankomycínu nebola stanovená pre intratekálnu, intralumbálnu a intraventrikulárnu cestu podania.

Kardiovaskulárne a cerebrovaskulárne účinky

U pacientov liečených vankomycínom boli hlásené prípady Kounisovho syndrómu. Kounisov syndróm je definovaný ako kardiovaskulárne príznaky sekundárne k alergickej alebo hypersenzitívnej reakcii spojenej so zúžením koronárnych tepien, ktoré môže viesť k infarktu myokardu.

Iné potenciálne nefrotoxické alebo ototoxické liečivá

Súbežné alebo následné podávanie vankomycínu s inými potenciálne neurotoxickými a/alebo nefrotoxickými liečivami najmä gentamycínom, amfotericínom B, streptomycínom, neomycínom, kanamycínom, amikacínom, tobramycínom, viomycínom, bacitracínom, polymyxínom B, kolistínom, cisplatinou, kľučkovými diuretikami, piperacilínon/tazobaktámom a NSAID môže znásobiť nefrotoxicitu a/alebo ototoxicitu vankomycínu a následne si vyžaduje pozorné sledovanie pacienta (pozri časť 4.4).

V dôsledku synergického účinku (napr. s gentamycínom) sa musí maximálna dávka vankomycínu v týchto prípadoch obmedziť na 500 mg každých 8 hodín.

Anestetiká

Súbežné podávanie vankomycínu a anestetík bolo spojené s erytémom, pocitom tepla, ako pri histamínových reakciách a anafylaktoidnými reakciami (pozri časť 4.4). Toto sa môže zmierniť ak sa vankomycín podáva ako 60 minútová infúzia pred indukciou anestézie. Pri podávaní počas anestézie

sa musia dávky zriediť na 5 mg/ml alebo menej a podávať pomaly za dôsledného monitorovania funkcií srdca. Zmeny polohy sa majú odložiť pokiaľ infúzia nie je dokončená pre umožnenie posturálneho prispôsobenia.

Myorelaxanciá

Ak sa vankomycín podáva počas chirurgického zákroku alebo krátko po ňom, účinok (nervovosvalová blokáda) súbežne podávaných myorelaxancií (napr. sukcinylcholín) môže byť zvýšený alebo predĺžený.

Gravidita

Nie sú dostupné žiadne skúsenosti týkajúce sa bezpečnosti použitia vankomycínu počas gravidity

u ľudí. Reprodukčné toxikologické štúdie na zvieratách nepreukázali účinky na vývoj embrya, plodu alebo obdobie gravidity (pozri časť 5.3).

Avšak vankomycín prestupuje cez placentu, preto sa potenciálne riziko embryonálnej a neonatálnej ototoxicity a nefrotoxicity nemôže vylúčiť. Preto sa má vankomycín podávať v gravidite iba vtedy, ak je to jednoznačne potrebné a po starostlivom vyhodnotení rizika a prínosu.

Dojčenie

Vankomycín sa vylučuje do ľudského materského mlieka, a preto sa má počas obdobia dojčenia používať len vtedy, ak liečba inými antibiotikami zlyhala. Kvôli možným nežiaducim účinkom na dojča (poruchy intestinálnej flóry s hnačkou, kolonizácia hubami podobnými kvasinkám a možná senzibilizácia) sa má vankomycín podávať dojčiacim matkám s opatrnosťou.

O prerušení dojčenia sa má rozhodnúť na základe posúdenia nevyhnutnosti tohto lieku pre dojčiacu

matku.

Fertilita

Neuskutočnili sa žiadne rozhodujúce štúdie plodnosti, pozri časť 5.3.

Vankomycín nemá alebo má len zanedbateľný vplyv na schopnosť viesť vozidlá alebo obsluhovať

stroje.

Súhrn bezpečnostného profilu

Najčastějšími nežiaducimi účinkami sú flebitída, pseudoalergické reakcie a začervenanie hornej časti tela (syndróm „červeného krku”) v spojení s príliš rýchlou intravenóznou infuziou vankomycínu.

V súvislosti s liečbou vankomycínom boli hlásené závažné kožné nežiaduce reakcie (SCAR) vrátane Stevensovho-Johnsonovho syndrómu (SJS), toxickej epidermálnej nekrolýzy (TEN), liekovej reakcie s eozinofíliou a systémovými príznakmi (DRESS) a akútnej generalizovanej exantemóvej pustulózy (AGEP) (pozri časť 4.4).

Tabuľkový zoznam nežiaducich účinkov

V rámci jednotlivých skupín frekvencií sú nežiaduce účinky usporiadané v poradí klesajúcej závažnosti. Nežiaduce účinky uvedené nižšie sú definované podľa konvencií a tried orgánových systémov podľa databázy MedDRA:

veľmi časté (≥ 1/10), časté (≥ 1/100 až < 1/10), menej časté (≥ 1/1 000 až < 1/100), zriedkavé (≥ 1/10 000 až < 1/1000), veľmi zriedkavé (< 1/10 000), neznáme (z dostupných údajov).

Popis vybraných nežiaducich účinkov

Reverzibilná neutropénia obvykle začína jeden týždeň alebo neskôr po začatí intravenóznej liečby alebo po celkovej dávke vyššej ako 25 g.

Počas rýchleho infúzneho podania alebo krátko po ňom sa môžu objaviť anafylaktické/anafylaktoidné reakcie vrátane sipotu (sťaženého dýchania). Reakcie ustúpia po ukončení podávania, zvyčajne

v intervale 20 minút až 2 hodiny. Infúzia vankomycínu sa má podávať pomaly (pozri časť 4.2 a 4.4).

Po intramuskulárnej injekcii sa môže objaviť nekróza.

Tinitus, ktorý môže predchádzať nástup hluchoty, musí byť považovaný za indikáciu k ukončeniu

liečby.

Ototoxicita bola primárne hlásená u pacientov, ktorým sa podávali vysoké dávky alebo súbežná liečba inými ototoxickými liekmi ako napr. aminoglykozidy alebo u tých pacientov, ktorí už mali existujúcu zníženú funkciu obličiek alebo sluchu.

Pediatrická populácia

Bezpečnostný profil je všeobecne zhodný u detí a dospelých pacientov. U detí bola popísaná nefrotoxicita, obvykle v spojení s inými nefrotoxickými liekmi ako napr. aminoglykozidy.

Hlásenie podozrení na nežiaduce reakcie

Hlásenie podozrení na nežiaduce reakcie po registrácii lieku je dôležité. Umožňuje priebežné monitorovanie pomeru prínosu a rizika lieku. Od zdravotníckych pracovníkov sa vyžaduje, aby hlásili akékoľvek podozrenia na nežiaduce reakcie na národné centrum hlásenia uvedené v Prílohe V.

Bola hlásená toxicita v dôsledku predávkovania.

Pediatrická populácia

500 mg i.v. u dieťaťa vo veku 2 rokov viedlo k letálnej intoxikácii.

Podanie celkovo 56 g dospelému počas 10 dní viedlo k insuficiencii obličiek. Pri niektorých vysoko rizikových stavoch (napr. v prípade závažného poškodenia obličiek) sa môžu objaviť vysoké hladiny v sére, oto- a nefrotoxicita.

Opatrenia v prípade predávkovania

• Špecifické antidotum nie je známe.

• Vyžaduje sa symptomatická liečba za súčasného udržiavania funkcie obličiek.

• Vankomycín sa slabo odstraňuje hemodialýzou alebo peritoneálnou dialýzou. Pre zníženie koncentrácií vankomycínu v sére bola použitá hemofiltrácia alebo hemoperfúzia pomocou polysulfónových živíc.